Kumail Nanjiani je divákom známy v prvom rade ako komik. Na striebornom plátne sme ho mohli vidieť v rozpačito prijatej marvelovke Eternals, či akčnej komédii s Daveom Bautistom Stuber. Kvôli  prvému menovanému sa pakistanský aktér hodil do rešpektu-hodnej fyzickej kondície. „Pekáč buchiet“ miesto brucha a skalopevné bicepsy by sa mu vo Welcome to Chippendales od disneyovského Hulu hodili - ak by ich mal šancu ukázať. Ibaže Nanjiani sa nezhostil role jedného zo striptérov legendárneho podniku, ktorý je aj dnes stelesnením ultimátneho mužského sex-appealu. Miesto toho figuruje v 8-dielnej minisérii sťa zakladateľ a CEO tanečných estétov.

Somen „Steve“ Banerjee (Nanjiani) verí vo sny. Vzhľadom na to, že ten ultimátny má prívlastok americký, už 7 rokov maká Somen od nevidím do nevidím na čerpacej stanici v Los Angeles. Peniaze si poctivo odkladá a žije mimoriadne skromne. Touto cestou nazbiera dostatočný kapitál, aby kráčal v šľapajach svojho idolu, Hugh Hefnera a otvoril si... backgammon herňu? Tak je. Biznis však nejde ako Somen očakával, a tak sa skrz proces pokusu a omylu dostávame k hlavnej zápletke. Dámy (páni, vy ostaňte láskavo doma), vitajte v Chippendales!

Komici majú tendenciu excelovať vo vážnych úlohách. Nanjiani ako tvrdo-pracujúci, rojčivý, no vo veciach biznisu dôvtipný podnikateľ to potvrdzuje. Dych vám jeho výkon nevyrazí, ale spoľahlivo mu budete veriť prerod z entrepreneura-nováčika na bez-škrupulózneho pokrytca. Aktérsku korunu si uzurpovala druhá najdôležitejšia postava, Nick De Noia v podaní Murray Bartletta. Za osobitnú zmienku stojí malá rola Dana Stevensa.

Najväčšou devízou série je vzájomný vzťah Nicka a Somena. Ten sa mení od biznis partnerov, cez priateľov, až po dvoch kohútov na smetisku, pričom iba jeden sa môže preďobať až na trón. Robert Siegel, hlavný tvorca, vdýchol obom vlastnú identitu. Prvý je expert na obchod, druhý je dušou umelec. Bez Nickovych choreografií by sa Chippendales nikdy poriadne neodlepili od zeme. Na druhú stranu, bez Somenovho pôvodného nápadu a kapitálu by nebolo k čomu robiť tanečné čísla.

Scenár pokladá vhodné otázky: kto z nich je viac nepostrádateľný? Kto má väčšie morálne právo sa druhému pomstiť? Ďalej tu máme otázky prichádzajúce s charakterovým oblúkom Somena, ktorý sa vyvíja paralelne so značkou Chippendales. Napríklad: čo je viac, ľudská dôstojnosť alebo dolárové bankovky na účte? Kde sú hranice prípustnosti v podnikaní a je ospravedlniteľné chovať sa ako pokrytec, ak vám to prinesie prosperitu?

Načaté motívy sa vyvíjajú a postupne dohrávajú funkčne. Vedľajšie postavy zapadajú do mozaiky a ich interakcia je uveriteľná, tak ako ich dialógy. Výnimkou je iba postava striptéra Otisa. Tvorcovia ju skvelo načrtnú. Práve tu sa prejaví rasové pokrytectvo Nanjianiho postavy. Patálie nastávajú, kaď postava náhle odíde zo scény. Divák čaká, že udalosti prispeli k prerodu jej prístupu k práci, k zmene jej myslenia po daných neblahých skúsenostiach. Ibaže ona sa už viac neobjaví. Nie je ani len zmienená ostatnými charaktermi, akoby ju tvorcovia omylom vypustili. V kontraste s umnou prácou so zvyškom osadenstva bije táto laxnosť do očí pomerne výrazne.

Rozpačité je aj vyvrcholenie. Záverečná epizóda nefunguje tak, ako by mala. Príčinou je skok v deji, príliš triešti klimax. Finále vás nezomelie adekvátnym spôsobom. Rovnaký problém som mal so Siegelovou predchádzajúcou prácou, minisériou Pam & Tommy. I tá vrcholila niekde v strede a záver vyšumel.  Plynutie času je celkovo citeľné minimálne. Len tu a tam skrz detaily si sledujúci uvedomí, že sme sa posunuli (tehotenstvo jednej z postáv a následne už narodené dieťa a pod.).

Výprava je presná. Kostýmy, účesy aj výber hudby jasne signalizuje, že sme v ranných rokoch 80. Tanečnému parketu diktuje tempo disco, košele majú presýtené farby a obrovské chlopne a slnečné L.A. je plné outdoor posilňovní. Á propos, hudba, Siddhartha Khosla vsadil na soundtrack plný dobových a dobovo pôsobiacich piesní. Úvodná znelka mieša disco a syntetizátor. V priebehu seriálu divákove uši zachytia aj iné žánre, napríklad pop, pop rock, funky, či glam metal.

Kamera sa občas vytasí s hravými zábermi a najmä jednotlivé vystúpenia striptérov sú nasnímané ako lahodný videoklip. Vrcholom je v tomto smere rocková opera, ktorá je parodickou variáciou na Frankensteinovo monštrum. Niet sa čo čudovať, Siegel si z Pam & Tommy priniesol ako mínusy, tak aj plusy, pričom vystihnutie ducha doby patrilo spolu s hercami k plusom najsilnejším.

---

Autor: Róbert Humeník
Foto: Hulu